Ekológia je veda o prírodnej rovnováhe a prírodnej výmene, alebo „o vzájomných vzťahoch medzi živými bytosťami, rastlinami a prostredím, v ktorom žijú“ (Haeckel, 1866).
Oikos z gréčtiny, označuje eko-lógii „dom“ patriaci všetkým, teda prírodu, v eko-nómii „pozemok“, ako rodinné hospodárstvo. Logos v slove eko-lógia, znamená reč/rozum, označuje teda vedenie (vedu) o prírode, zatiaľ čo no-mos v slove eko-nómia znamená pravidlo, teda v širšom slova zmysle poria-dok a riadenie „rodiného“ (národného) hospodárstva. Preto z podstaty vzni-ku týchto slov je namieste tvrdiť, že tieto dve disciplíny, v centre záujmu ľudského poznania, sa doplňujú.
Politická ekológia skúma dopad výrobných hospodárskych aktivít človeka na prírodnú rovnováhu, má obdobný predmet výskumu aj normatívne zame-ranie, (...ako treba vyrábať?), ako politická ekonómia. Politická ekológia podnecuje vznik politických hnutí s cieľom prispôsobovať spôsob priemy-selnej činnosti a spotrebu tak, aby sa uchovalo životné prostredie.
V ekologickom hnutí existuje z hľadiska ekonomického prúd reformnej liberálnej ekológie a prúd radikálnej ekológie, z hľadiska filozofického sa rozličuje antropocentrická ekológia, týkajúca sa čoveka, a biocentrická ekológia, ktorá sa týka všetých živých organizmov, včítane človeka.
Liberálna ekológia spolieha na trhové mechanizmy a na podnetnú, dyna-mickú a dobre zladenú legislatívu. Počíta s internalizáciou (premietnutie) nákladov na obnovu životného prostredia do kalulácií hospodárskeho výsled-ku pri výrobe aj spotrebe statkov ( v prípade potreby aj s pomocou štátu subvenciami), počíta s technickými inováciami (ekotechnológie a ekopriemy-sel), „rozmach“ zeleného kapitalizmu, založeného na hospodárnom využívaní prírodných zdrojov, bez ohrozenia hospodárskeho rastu a zamestnanosti.
Liberálna reformná ekológia chce byť realistická a optimistická: „nahra-dením technického kapitálu prírodným kapitálom, bude dokonca možné zvýšiť výrobné možnosti budúcich generácií“.
Radikálna ekológia je navonok pesimistická (...realistická?). Rôzne druhy priemyselnej techniky v snahe uspokoiť jednu potrebu spotrebiteľa, vytvára-jú iné druhy nespokojnosti a nové potreby, ktoré sa snaží, ako v začarova-nom kruhu odstrániť inováciou technického zabezpečenia výroby a inová-ciami produktov výroby. Hospodársky rast sa teda živí z vlastných škôd (Boulding, Illich, Georges-Roegen), a hospodárstvo a priemyselná výroba je antiproduktívna.
Hospodársky rast je škodlivý a iluzórny súčasne.
Škodlivosť spočíva v ničení neobnoviteľných prírodných zdrojov a zvyšova-ní spoločenských nákladov: spoločnosť musí riešiť vyčlenenie jedinca, jeho sociálnu neistotu, vyplývajúcu z technologickej nezamestnanosti (financo-vanie sociálneho systému), ďalej technické a trhové odcudzenie jedinca so stratou zmyslu života a autonómie (slobody) jednotlivca voči štátu a trhu (peniazom).
Iluzórnosť spočíva v tom, že pridaná hodnota sa zvyšuje, len preto, že pri tvorbe cien sa neberie do úvahy rastúca ekologická ujma. V skutočnosti sa hodnota „nepridáva“, ale „odčítava“. Započítanie všetkých vonkajších ná-kladov do cien je nemožné, pretože sa nedá všetko vyjadriť v peniazoch. Je teda nutné vyriešiť to legislatívnym zákazom niektorých hospodárskych čin-ností, čo môže výrobu a priemyselnú činnosť jedine znížiť.
Radikálna ekológia dospieva od problému ochrany životného prostredia ku problému ne/zamestnanosti, a ku nutnosti zaujať iný postoj spoloč-nosti k výrobe, než je liberálny, alebo marxistický produktivizmus. Pretože nebude logicky dosť práce pre všetkých, bude potrebné rozdeliť národný dôchodok, a znovu definovať úlohu 1/štátu, 2/trhu a 3/sféry tzv. „auto-nómnych čiností“ (činnosť človeka ktorá neinterferuje, alebo len minimálne interferuje so životným prostredím a je hospodárskou činnosťou). Autonómne činnosti sa zavedením podpory štátu (spolufinancovanie štá-tom), majú dostať celkom mimo trh, tým sa súčasne zabezpečí skutočné ľudské právo ekonomickej povahy, pretože sa odstráni imperatív zisku a dosiahne sa „víťazstvo“ etiky nad ekonomikou. Kapitalizmus nie je schopný vyriešiť demokraticky a bez krízy problém životného prostredia.
Ekonómia životného prostredia je odvetvie ekonomickej vedy, zamerané na tvorbu politiky s cieľom zachovania životného prostredia („...ako vyrábať a neničiť nenávratne prírodné zdroje?“).
Základné východisko: internalizácia negatívnych externých efektov prie-myselnej činnosti na životné prostredie (ž.p.) – negatívne externelity (zne-čistenie životného prostredie), musia byť zahrnuté do výpočtu očakávaného hospodárskeho výsledku ak súčasť nákladov výroby.
1/ internalizácia prostredníctvom vlastníckych práv (Coase, neolibera-lizmus) – ak je vlastnícke právo k výrobnému zdroju, ktorý nevyhnutne rea-lizáciou zisku v súvislosti s jeho uplatnením poškodzuje životné prostredie, potom potenciálne poškodení občania si môžu u tohto výrobcu „kúpiť“ ne-používanie tohto zdroja. Ak naopak vlastníkom potenciálne zdroja využi-teľného na výrobu je potencionálny poškodený, môže „predávať využitie“ tohto zdroja potencinálnemu výrobcovi.
2/ internalizácia pomocou daní (teória blahobytu, Pigou, Marshall, neo-klasika) – platí ten, kto spôsobuje znečistenie, ale má možnosť platiť na dani o to menej, o čo viac investuje do ekologických technológií, a ešte sa môže uchádzať o štátne subvencie.
3/ internalizácia pomocou trhu na práva znečisťovať – štát inštitucio-nalizuje a manažuje trh „na právo znečisťovať“ pri realizácii priemyselnej čin-nosti. Kto je schopný redukovať znečistenie investíciami do ekologických technológií, môže svoje práva na znečisťovanie predať a zarobiť.
Všetky 3 uvedené (v praxi realizované) prístupy narážajú na 3 závažné problémy:
1/ problém nezvratnosti poškodenia ž.p. – ťažko oceniť existujúce ško-dy v globálnom kontexte, a najmä je ťažké predpokladať dopady týchto čiastkových znečistení na globálny ekosystém,
2/ problém miery aktualizácie – ocenenie odstraňovania dnešného zne-čistenia s očakávaním návratnosti vo (vzdialenejšej) budúcnosti, naráža na problém stanovenia samotnej ceny za znečistenie v súčasnosti, najmä v kontexte miery ohrozenia a efektov z hľadiska globálneho ekosystému,
3/ problém financovania politiky štátu na ochranu ž.p. – každá politika niečo stojí, vyžaduje financovanie z verejných zdrojov, a želaný výsledný efekt – návratnosť, ktorá sa ťažko zdôvodňuje najmä (znova) z hľadiska hodnotenia strednodobého a dlhodobého rizika ekologických škôd z hľadiska globálneho ekosystému.
