Domarov (Harrodov-Domarov) model hospodárskeho rastu (1948) je výsledkom analýzy keynesizmu z krátkodobého, na dlhodobé obdobie. Je založený na protichodnosti efektov každej investície:
1/ vytváranie dodatočného dôchodku (príjmu, zisku) funkciou multiplikátora,
2/ zvýšenie kapacity výroby, ktorá si vynucuje dostatočný odbyt pre vyššiu ponuku.
Je nutné aby oba efekty, boli v rovnováhe (ak má byť splnené očakávanie dodatočného dôchodku, musí byť splnená podmienka vyššieho dopytu pre ponúkané produkty zvýšenia výroby). Cesta teoreticky vedie otvorením no-vých odbytíšť, ale Domar konštatuje, že neexistuje žiadny dôvod predpokla-dať, že otváranie nových a nových odbytišť môže byť dlhodobé (do „neko-nečna“). Kapitalistický systém je teda odsúdený k nerovnováhe a následnej stagnácii.
Efekt externý. Ekonomická jednotka vytvára externý efekt, keď svojou činnosťou prináša iným subjektom úžitok a výhody, alebo naopak nepro-spech a škodu, a to bez peňažnej kompenzácie.
1/ príklady negatínej externality (prenášané náklady na spoločnosť, alebo poškodzovanie verejného záujmu): nebezpečná práca bez rizikového príplat-ku, provizóiá a prchodné obdobia, oškodzovanie životného prostredia...
2/ príklady pozitívnej externality: je ich málo, pretože podstatou podnikania je nechať si za svoje služby platiť.
Externalita je v istom zmysle ústredným bodom úlohy štátu a trhu. Existencia externalít e známkou dysfunkcie trhu, preto že je výsledkom (príznakom) neoptimálnej alokácie zdrojov. Štát by mal na základe práva, v súlade s logikou trhu zabezpečovať, aby všetky externality boli internované do ekonomickej kalkulácie podniku (platenie za znečistenie životného pro-stredia). V konečnom dôsledku, ak sa všetky náklady precízne neinterna-lizujú idú na vrub spoločnosti – zvyšujú sa dane, ide o prerozdelenie národ-ného dôchodku.
Efekt hojdačky je väzba medzi kolísaním úrokovej miery a hodnotou (kur-zom) obligácí.
Obligácie sú cenné papiere (pohľadávka majiteľa, voči ich emitentovi) s pevnou úrokovou mierou. Keď úroková miera stúpa (monetárna politika štátu), a neskôr vydané obligácie majú teda vyššiu výnos jednotku peňaž-ného vkladu, zákonite kurzy starších obligácií, s nižšou úrokovom mie-rou sa znižujú – predávajú sa na finančnom trhu menej, pretože sú menej výnosné. Kurz CP je vlastne daný počtom uzavretých obchodov (transakcií, zmien majiteľa, daného CP.
Znižovanie kurzov starších obligácii sa zastaví, až výnos z peňažnej jednot-ky vkladu do porovnávaných (starších a novších s rozdielnou úrokovou mie-rou) CP sa vyrovná.
Efekt napodobňovací je šírenie noriem chovania určitej spoločnosti na základe určitého modelu. Podľa Duesenberryho sa každá sociálna kategória snaží získať statky, ktorými disponuje kategória bezprostredne vyššia, preto práve hmotné statky demonštrujú určitý spoločenský status.
O demonštračný efekt sa opiera reklama: okázalosť sa vyhlasuje za cieľ spotreby napodobením subjektov udávajúcich trendy (vkus), ktorých výsady im spotrebiteľ podliehajúci reklame závidí, ale nepopiera ich.
Ilúzia napodobovania tkvie v tom, že nie je možné si privlastniť (zakúpiť) privilégium, a odlíšiť sa tým, že sa pripodobníme, pretože už ide o masovú spotrebu daného produktu. Zakúpenie si „privilégia“ masovo ponúkaného v reklame, vedie len ku frustrácii, pretože nie je možné pocítiť radosť, akú cítili tí, ktorí bolí prví, práve preto, že boli prví.
Z tejto frustrácie sa rodí opätovne prianie odlišovať sa, prahneme znova po „trendy“ produktoch, pritom nejde o nič iné iba čistú dialektiku odlíšenie/ napodobnenie, ktorá je jednou z hnacích síl spotrebnej spoločnosti.
Efekt páky je kladný, alebo záporný účinok dlhu na rentabilitu (výnosnosť, teda miera zisku) využitia vlastného kapitálu.
Ak je miera zisku – teda výnos z výroby vyšší ako je úroková sadzba pôžič-ky, potom je celkový výnos podniku, založený na extenzifikácii výroby, tým vyšší čím je podnik zadlženejší.
Ak naopak efektivita výroby nedosahuje hodnoty úrokovej sadzby, nie je možné dosiahnuť vyšší zisk financovaním extenzifikácie výroby pomocou úveru. (tam pomôžu jedine investície do technológie výroby a pokus o in-tenzifikáciu, cestou zníženia vstupných nákladov, a recipročného zvýšenia miery zisku).
Efekt protichodný je nezamýšľaný a nežiadúci následok individuálneho rozhodovania.
Chovanie ekonomických subjektov, ktoré sa rozhodujú predčasne kúpiť statky, aby si ich neskôr nemuseli zaobstarávať za vyššie ceny, podporuje inflácie (teda cenovú nestabilitu). Zavedenie organizačných predpisov, môže protichodne spôsobiť byrokratickú ťažkopádnosť.
Efekt vytlačovací je následok rozširovania činností štátneho sektora na úkor súkromného sektora.
Priame vytlačovanie je obmedzovanie spotreby domácností v dôsledku ná-rastu daňového zaťaženia, (domácnosti budú motivované k obmedzovaniu svojej spotreby pre nutnosť zaplatenia daní).
Nepriame vytlačovanie, je finančné vytlačovanie, subvencie do štátnych podnikov, alebo spotreba štátnej byrokracie, ktoré vedú k nárastu deficitu verejných financií, vyvoláva zvyšovanie úrokovej miery, a tým sa zvyšujú náklady podnikov na finančné zdroje, čo ich odrádza od investícií.
Liberalisti používajú vytlačovací efekt ako základ pre kritiku expanzívne roz-počtovej politiky štátu. Keynesovci im oponujú, že vytlačovací efekt je zá-vislý na veľmi teoretických a hraničných situáciách (temer úplná zamestna-nosť, neutrálna menová politika).
Efekt západky je krátkodobo nezvratný charakter vývoja určitej veličiny. Napríklad, ak len krátkodobo klesne príjem domácnosti, spotreba sa mu temer vôbec neprispôsobí znížením. Vo vyspelých krajinách nominálne príjmy domácností rastú a prakticky sa nikdy neznižujú. (To však neplatí o reálnych príjmoch.)
Ekonomika tieňová – je nesúrodý súbor činností, od zákonných , nesúcich znaky hospodárskej činnosti, ale nevykonávaných v súlade so správnymi predpismi na úseku práce, živnostenského, alebo fiškálneho práva a pod., alebo ide o vyslovene protizákonnú činnosť, ktorá vôbec nemusí mať charak-ter hospodárskej činnosti (predaj a výroba drog napr.), ale dochádza na zá-klade tejto činnosti k transferom peňažných prostriedkov.
Spoločnou charakteristikou všetkých týchto činností je, že sa chcú vyhnúť zúčtovaniu zo štátom (dane z príjmu, zisku...).
Hry, Teória hier (Nobelova cena 1994, Harsanyi, Selten, Nash) sa snaží vysvetliť stratégiu a taktiku rozhodovania jedincov v podmienkach určených v priestore istými pravidlami. Subjekt sa snaží získať svojim konaním maxi-mum, ale zohľadňuje následky svojho konania vo vzťahu k možným konaniam ostatných subjektov. Rozlišuje sa:
1/ nekooperatívne riešenie, typické pre mikroekonomiku („lepší vrabec v hrsti“)
2/ kooperatívne riešenia - spoločné rozhodnutia, na základ spoločne uz-nanej všestrannej výhodosti.
Rozhodnutia, ktoré sú racionálne z hľadiska jednotlivca, nevedú k racionálnej situácii kolektívu („diléma väzňa“). Výhodnejšie by bolo kooperatívne riešenie, to však prináša problém rešpektovania prijatého záväzku.
Lafferova krivka – Arthur Laffer, americký ekonóm, bol hovorcom vzbury daňových polplatníkov, ktorí tvrdili, že pokiaľ prekročí fiškálny tlak určitú hodnotu, vedie každé ďaľšie zvýšenie miery zdanenia, naopa, ku poklesu reálnych príjmov štátu z daní. Ide o predpokladanú demotiváciu ekonomicky činného obyvateľstva a potenciálnych investorov, ktorí dajú prednosť voľ-nému času pred jeho viazanosťou v práci.
Už ako člen Raeganovej administratívy, mal Laffer možnosť svoju teóriu ove-riť, ale výsledok, bol protirečivý, viedol k prehĺbeniu v nerovnosti príjmov po ich zdaneniu, a zodpovedal viac keynesovským schémam teoretikov dopytu.
Škola regulácie je smer súčasného ekonomického myslenia, ktorý sa pokúša vysvetliť reprodukciu kapitalistického systému na základe skúmania hospo-dárskeho cyklu. Je to smer presadzovaný z Francúzska, má blízko k americ-kej radikálnej ekonómii, sám sa charakterizuje ako kritika neoklasiky.
Prakticky je však táto teória postavená na Marxovej dialektike výrob-ných síl a výrobných vzťahov pri vývoji kapitalizmu ako vývoji histórie „výrobného spôsobu“, ktorým Marx predbehol neskoršie poznanie o hospo-dárskych cykloch.
Škola regulácie len premenovala „skoky v evolúcii“ výrobného spôsobu na :
1/ konkurenčnú reguláciu, pred obdobím veľkej hospodárskej krízy od r. 1929 (regulácia prostredníctvom trhu a pružných cien) a
2/ monopolistickú reguláciu, v období po 2. svetovej vojne , kedy nastúpil „fordizmus“, ktorý sa sústredil na masovú spotrebu pod vplyvom keynesizmu a sociálnej politiky štátu.
Do slepej uličky sa škola regulácie dostáva, keď nevie vysvetliť, čo teda príde, až sa spomalí priemyselná produkcia, vo všeobecne prítomnom vysokom podiele miezd na pridanej hodnote produkcie, následne sa znížia zisky, objaví sa tlak na (reálne) zníženie miezd s cieľom udržania nominálnych ziskov, a následne nevyhnutne klesne dopyt, čo znova zníži zisky z produkcie, a tak ďalej v začarovanom kruhu. Škola regulácie teda nedáva odpoveď, pretože sa nezaoberá problémom komplexne z hľadiska vývoja spoločnosti, vývoja človeka ako živočíšneho druhu, a interakcií v komplexe globálneho ekosystému.
Škola verejnej voľby (public choice) je prúd neoliberálneho ekonomického myslenia, od začiatkz 70-tych rokov minulého storočia (Buchanan, Tullock). Na analýzu politických javov uplatňuje mikroekonomický postup a spochyb-ňuje efektivitu štátnych zásahov.
Táto analýza odmieta uznať „vlastnú logiku“ politického rozhodovania, a oddelenosť politického života od ekonomickej analýzy, naopak, chovanie „byrokracia“ politických strán, ako aj chovanie voličov je závislé na kalkulácii a úvahe porovnávajúcej náklady a výhody.
Priemyselná výroba produkovaná štátom sa uskutočňuje za cenu plytvania zdrojmi, keďže „ponuka, ani dopyt“ štátu nezodpovedajú verejnému záujmu, ale sú výrazom osobných záujmov štátnej byrokracie a štátneho manaž-mentu.
Prínosom školy verejnej voľby je, že kladie otázku efektivity štátnych inter-vencií, na druhej strane je však ľahko ideologizovateľná radikálnymi a zjed-nodušenými spochybňovaniami úlohy štátu.
