Až do obdobia druhej polovice 19. storočia sa poznanie súvisiace so skúma-ním spoločenských a ekonomických súvislostí vyvíjalo po časovej vertikále. Je namieste pripomenúť, že Európa mala za sebou Francúzsku revolúciu, ktorá bola historickým naplnením ideí osvietenstva. Deklarácia ľudských a občianskych práv z 26.08.1789, prvýkrát deklarovala rovnosť všetkých občanov pred zákonom, ale pokus o vytvorenie konštitučnej monarchie so zákonodarnou mocou Národného zhromaždenia zlyhal a nasledovalo obdobie nepokoja, napoleonských vojen, ktoré vrcholilo revolučným rokom 1848, keď prechodne víťazil liberalizmus a nacionalizmus. Nakoniec však až 1.svetová vojna a jej výsledky posunuli svet k novému ideologickému a územnému usporiadaniu.
Dejinami hýbe ľudské poznanie a utrpenie, a osudy jednotlivcov sa preple-tajú a stretávajú vo veľkom spoločenskom tresku. Svet ešte čakala II. sve-tová vojna.
Aké asi boli životy Hobbesa, Lockeho, Montesquieua, Russeaua, Kanta, He-gela, Feuerbacha, Owena, Saint-Smona, Comta, Tocqeveilla, Durkheima?
Druhá polovica 19.storočia je už charakteristická históriou vývoja sociálno-ekonomického poznania v časovej horizontále, dochádza k paralelným názorovým alternatívam, ktoré sa v súčasnosti považujú za piliere teórie ekonomickej vedy:
1/ marxizmus (Engels, Luxemburgová, Hilferding, Lenin, Robinsonová, Kal-dor),
2/ neoklasiku (Walras, Pareto, Jevons, Menger, Bohm-Bawerk, Hayek, Fis-cher, Friedman, Arow, Lucas, Laffer, Marshal), a od začiatku 20 storočia,
3/ keynesizmus ( (Keynes, Sraffa, Robinsonová, Kaldor).
Vzťahy medzi týmito troma zásadnými púdmi vedeckého myslenia v ekonómii sú spletité, ,od „keynesovskej revolúcie“ zaznamenávame snahy o názorovú syntézu keynesizmu a marxizmu (Kaldor, Robinsonová – nová cambridgeská škola).
Niektorí významní autori, najmä Schumpeter (inovácia a dlhé cykly), Leontieff (tabuľka input-outpot), Perroux (asymetrické relácie), sú so svo-jimi názormi nezaraditeľní medzi neoklasikov, marxistov, alebo keynesov-cov. Osobitnú pozornosť z praktického hľadiska zasluhuje „teória hier". (Harsanyi, Selten, Nash, Nobelova cena 1994) a Karl Popper, (1922-1994, kritický racionalizmus).
Karl Marx (1818-1883), filozof a sociológ, podľa Engelsa ešte za svojho života prehlásil, že nie je „marxista“. Marxizmus, ako historicky zavádzajúci pojem, bol na javisko dejín uvedený nedočkavou, revolučnou avantgardou, ktorá povrchne a účelovo interpretovala Marxovo dielo.
Zdrojom Marxovho myslenia je nemecká filozofia (Hegel, Feuerbach), anglická politická ekonómia (Smith, Ricardo) a francúzsky utopický socializmus (Fourier, Saint-Simon). Marx zaviedol dialektický materializ-mus, potom, čo odmietol mechanistický materializmus (Holbach, Diderot, Helvetius), ktorý nepripúšťal inú podstatu, ako hmotu.
Dialektický materializmus, je skúmanie skutočnosti ako výsledok vnútor-ných protikladov skúmaného javu. Sama metóda je teda podľa Marxa súčas-ne metódou poznania, aj pejavom skutočna.
Historický materializmus je literárne zavedený pojem pre Marxovu koncepciu aplikácie dialektiky na vysvetlenie histórie a vývoja spoločnosti. Marx v zásade odmieta akékoľvek „prirodzené“ ekonomické zákony, a tvrdí, že ekonómia je len história človeka a analýza historicky determinovaných vzťahov ľudí k prírode, (výrobné sily), a ľudí k sebe navzájom (výrobné vzťahy), pri výrobe svojich existenčných podmienok. Človek pretára prírodu na svoj obraz a je nevyhnutne súčasťou tohto obrazu, ktorý jej vpečatil (dialektický popis vnútorného konfliktu stavu životného prostredia, vzťahu človek - príroda).
Marxovi kritici vyčítali, že z dialektického materializmu vytvoril ťažko pochopiteľnú metafyzickú dogmu, a že z neho vzišiel fenomén stalinizmu, ktorý sa ideologicky opieral o marxizmus. Pravda je však taká, že Marx zásadne odmietal zjednodušené mechanistické poňatie ekonomického determinizmu, preto je možné, že „niekto“ považuje Marxa za „priveľmi nepochopiteľného“, a metafyzicky založeného človeka, označovaného rozporuplne za „materialistu a neznaboha“. Viacerí autori sa zhodujú na záveroch, že samotný vznik stalinizmu, marxistická analýza vysvetľuje a odôvodňuje. Racionálne a otvorene založení kritici marxizmu sa v zásade zhodujú, že všetky kvalitné kritické práce, sú súčasne holdom prométheov-skej sile výnimočného filozofa, čím poukazjú na skutočné miesto Marxa vo vedeckom myslení 19. storočia.
Lenin (Vladimir Iljič Uljanov, 1870-1924), teoretik marxizmu a revolucio-nár, zakladateľ Sovietskeho Zväzu.
Definoval imperializmus, ktorý je podľa neho najvyšším štádiom kapitaliz-mu, je vládou finančného kapitálu (fúzia priemyselného a bankového kapitá-lu), za účelom vytvárania monopolov a zahraničných odbytíšť, čím sa kapi-talizmus internacionalizuje. Imperializmus vedie k prehlbovaniu nerovnováhy v hospodárskom vývoji jednotlivých krajín, čo nevyhnutne hrozí ozbrojenými konfliktami medzi krajinami, a hrozbou globalizácie týchto konfliktov.
Lenin sa „pomýlil v ľuďoch“ (pozn. autora), keď definoval demokratický centralizmus – propagandistická profesionalita komunistickej strany mala zaručiť vybudovanie triedneho uvedomenia medzi robotníckou triedou, a samotná diktatúra proletariátu mala podľa Lenina vytvárať bezprostredne podmienky svojho zániku, aby neprerástla do štátnej byrokracie. Hoci predpokladal, že revolúcia sa musí stať svetovou, neodporúčal sovietsky model ako nevyhnutnosť. Lenin historicky podcenil „ľudský faktor“. Jeho koncepcia disciplinovaného predvoja celosvetovej revolúcie a nedôvera k parlamentnej demokracii, viedli po jeho smrti ku štátnej diktatúre a stalinis-tickému teroru. Trockij (1879-194) definoval stalinizmus jasne ako para-zitujúcu kastu na ZSSR, ktorý stalinizmom degeneroval na byrokratický robotnícky štát. (Trockij bol zavraždený NKVD niekde v Latinskej Amerike).
